Divadlo sa nachádza v severnom kvadrante, ktorý tvorí priesečník dvoch hlavných mestských cestných osí, a svojou kavernou sa opiera o časť hraničného múru na severozápadnej strane, v blízkosti nárožia, ktoré tvorí so severovýchodnou časťou. Horná časť jaskyne sa dokonca opiera o mestskú hradbu, zatiaľ čo ima jaskyňu vyhĺbenú v zemi. Z najnižšej časti poschodí sa zachovalo deväť stupňov a celá dláždená podlaha orchestra. Cavea bola rozdelená minimálne na tri časti, ktoré zodpovedali ima, media a summa cavea, striktne oddelené praecinsiones, skutočnými polkruhovými chodbami, ktoré divákom uľahčovali prístup k sedadlám. Divadelná jaskyňa sa nachádza v severnom kvadrante, ktorý tvorí priesečník dvoch hlavných mestských cestných osí, a opiera sa o časť múru na severozápadnej strane, v blízkosti rohu, ktorý tvorí so severovýchodnou časťou. Horná časť jaskyne sa dokonca opiera o mestskú hradbu, zatiaľ čo ima jaskyňu vyhĺbenú v zemi. Z najnižšej časti poschodí sa zachovalo deväť stupňov a celá dláždená podlaha orchestra. Cavea bola rozdelená minimálne na tri časti, ktoré zodpovedali ima, media a summa cavea, striktne oddelené praecinsiones, skutočnými polkruhovými chodbami, ktoré divákom uľahčovali prístup k sedadlám. Tetrapili sú najdôležitejším stavebným a architektonickým prvkom komplexu. Sú vyrobené z kompaktného miestneho vápenca, rovnako ako všetky ostatné stavebné prvky. Majú lichobežníkový pôdorys, sú usporiadané tak, aby nadväzovali na zakrivené steny ambulancie, a ich strany majú tendenciu zarovnať sa na polomery polkruhu, v dôsledku čoho sú vonkajšie piliere výrazne väčšie ako vnútorné. Vedľa nich nie je ani stopa po dlažbe. Stĺpy sú zhotovené z obdĺžnikových kamenných blokov, ktoré sa spájajú bez použitia cementovej malty. Kvádre, ktoré tvoria oblúky podopierané piliermi, majú na vonkajších plochách výrazný rustikovaný ashlar. S hlavnou osou druhého vnútorného vchodu korešponduje otvor, ktorého je viditeľný len ľavý okraj a ktorý treba považovať za prístup do orchestra alebo do druhej ambulancie pod úrovňami sedadiel. Konštrukčný systém vnútornej steny ambulancie je totožný so systémom obvodovej steny, rovnako ako obklad. Od jedného z vnútorných pilierov tetrapilu sa smerom k orchestru začína stena hrubá jeden meter a tridsať centimetrov, ktorá je vo vzdialenosti jeden meter a osemdesiat centimetrov od svojho začiatku prerušená a tvorí dvere, na opačnom okraji ktorých je dva metre a sedemdesiat centimetrov hrubá stena, ktorá akoby smerovala do orchestra. Na ňom, vo výške rímsy tetrapilu, sú viditeľné stopy po imposte oblúka, ktorý musel ohraničovať dvere. Od raného stredoveku až po súčasnosť sa na sepijskom divadle, podobne ako v iných divadlách a amfiteátroch v Taliansku, vytvoril komplex budov, ktorý sa s využitím vnútornej steny obvodového ambulatória ako základu rozvinul do podoby polkruhu. Z plánu, ktorý sa zachoval v Provinčnej knižnici Pasquale Albino v Campobasso, vyplýva, že v polovici 19. storočia už existoval, rovnako ako dnes, dom zasadený priamo na javisku, budova na západnom tetrapile (ktorá stále existuje) a od nej oddelená séria troch domov spojených do radu. Chýbal dom, ktorý spájal posledné tri s domom na tetrapile, ako aj malá budova na druhom tetrapile, ktorá bola zbúraná počas výkopovej kampane v roku 1950, aby sa vyčistil tetrapil, na ktorom stál. Z radovej zástavby vychádzajú dve avantgardy: dátum výstavby jednej z nich poznáme vďaka nápisu na malej rímskej pohrebnej stéle osadenej uprostred múru priečelia vyčnievajúceho dva metre nad zemou, na ktorom je napísané D.O.M. C.M.F. A.D. 1770, čo nám pripomína, že v tom čase komplex budov patril rodine C. MAGLIERI. Zdá sa, že druhá predná časť bola postavená v dvoch rôznych časových obdobiach, z ktorých jedno bolo pred niečo vyše polstoročím. Tieto budovy ako celok dnes tvoria mimoriadne originálny súbor, v ktorom je možné čítať pôvodnú dispozíciu rímskeho divadla aj nadstavbu zo 17. - 17. storočia, ktorá zachovala len dispozíciu pôvodnej budovy. Súčasná forma je vlastne akousi historickou syntézou dvoch foriem, ktoré existovali súčasne, hoci jedna bola silne ovplyvnená druhou. Výsledkom reštaurátorských prác je teda zrod tretej pamiatky, ktorá je kultúrnou syntézou dvoch podstatne a ideologicky odlišných historických momentov. Reštauračné práce na divadle sa začali v roku 1950 pod vedením profesora Cianfaraniho z Abruzzskej superintendencie, na ktorej bolo Molise závislé.
